Môj 1.-3. týždeň tehotenstva

Plánovať rodinu sme začali už pred rokom. Chceli sme sa na dieťa zodpovedne pripraviť. Mala som ale strach mať dieťa, pretože som sa bála, že nebudem dosť dobrá matka. Tiež som nechcela dieťa preto, aby som mala byť na kom závislá. Nechcela som nim zaplniť nejaký svoj pocit nedostatku. Nechcela som sa na dieťa ani upnúť. Chcela som mať dieťa vtedy, keď budem pripravená bezpodmienečne ho milovať a dať mu slobodu akú potrebuje. Vedela som, že najskôr potrebujem na sebe pracovať. Pred 2 rokmi som bola na Mark Dzirasa Spiritual Campe, ktorý zmenil náš život. Technikou holotropného dýchania (Dr. Stanislav Grof), ktorú sme na campe mali, som sa vrátila spomienkami do môjho prenatálneho života, pôrodu aj detstva. Taktiež v Kolumbii, o ktorej som písala TU, som sa vrátila po svojej časovej osi života. Je to síce neuveriteľné, ale nie nemožné. Odvtedy som pracovala s rôznymi technikami prevažne šamanských tradícii a totálne som sa do šamanizmu zamilovala.

Naše plánovanie dieťaťa mnohí videli ako bláznovstvo. Upozorňovali nás na to, aby sme nemali príliš veľké očakávania, pretože splodiť dieťa sa nám nemusí podariť na prvýkrát. A boli si tak istí tým, že tí, ktorí plánujú deti, sú na ne až príliš upnutí a budú z nich úzkostliví rodičia. Predikovali nám všetko možné aj nemožné. Vedeli akí budeme skôr než sme dostali možnosť to ukázať. Aj tak sme si to urobili po svojom presne ako sme cítili – tak ako vždy. Nemá cenu ľuďom vyhovárať ich názor. Ich názor totiž neovplyvníte. Môžete im len ukázať ako žijete vy a kultivovať si ten svoj názor na život.

My sme boli pripravení prijať všetko. Ak by sa nám podarilo splodiť dieťa na prvýkrát, tak je to výborné. Ak by sa nám to nepodarilo na prvýkrát, snažili by sme sa naďalej. Ak by sa nám to vôbec nepodarilo, tak by sme si dieťa osvojili. Je toľko detí, ktoré potrebujú rodičov a domov. Všetky deti sú naše deti. Už dávno sme si odvykli od toho diktovať si cestu po akej by sme mali kráčať. Máme vytýčený len cieľ – a tým bolo mať dieťa. A prijali by sme akúkoľvek cestu, ktorá by k nemu viedla. Nič nie je totiž v živote isté, len smrť. Preto sme sa neupli na to, že jediný spôsob ako mať „naše“ dieťa, je počať ho.

1.-2.týždeň tehotenstva

Od prvého dňa poslednej menštruácie až po ovuláciu. Vždy som mala pravidelný cyklus. Kedysi, ešte na strednej, som mávala ale veľké bolesti. Myslela som si, že je to normálne. Veď tie bolesti má skoro každá žena. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som zistila, že je to spojené s prijatím vlastnej ženskosti. K moon cycle (mesiačikom) v Andskej tradícii pristupujú úplne inak – posvätne. Nie je to niečo, o čom sa nehovorí, ani to nie je niečo nechutné. Je to cyklus dozrievania a zanikania vajíčka, bunky, ktorá po splynutí so spermiou umožňuje zrodeniu života! 

3.týždeň tehotenstva

Počali sme Ťa. Presne vieme kedy. A bol to ten najsilnejší a najkrajší zážitok!

Naša spoločná cesta sa začala. Prvý trimester je ten najmagickejší, kedy splynutím 2 buniek (spermie a vajíčka) vzniká ľudská bytosť. Je to obdobie najväčšieho (s)tvorenia!

Kedy z tohto vzniká toto

Cítim neskutočnú radosť, nekonečnú lásku a vďačnosť, že toho môžem byť súčasťou. Užívam si to od prvej chvíle bez ohľadu na to ako dlho to bude trvať.

V našej spoločnosti si nedovoľujeme v prvom trimestri sa príliš radovať z dieťaťa, zamilovávať sa do neho, pretože čo ak je to len na veľmi krátky okamih. Chránime sa, aby sme príliš netrpeli, keď o dieťa prídeme. Ale čo môže byť bezpodmienečnejšou láskou ako zamilovať sa do dieťaťa (zárodku či plodu) aj keby to malo byť len na krátky čas? Nebojme sa byť zraniteľné, nemajme obavy zo smrti. Každý z nás skôr či neskôr predsa zomrie.

V prvom trimestri je zvýšené riziko, že sa môže plodu niečo stať a zomrie. Ale celý život je predsa zvýšeným rizikom, že sa zajtra už nemusíme prebudiť! Žijeme v ilúzii nesmrteľnosti. Že sa nám nič nemôže stať. Zvedomovanie vlastnej smrti a pominuteľnosti pomáha oslobodiť sa od jedného z našich najväčších strachov. Vďaka tomu dokážeme potom oceňovať život s pokorou každý jeden deň, pretože žiadne zajtra nemusí prísť. To je to každodenné riziko. Nik z nás nemôže vedieť aká dlhá je priamka jeho života, či to budú 4 tehotenské (2 prenatálne) týždne, 5 rokov alebo 90 rokov. Žiadne istoty totiž neexistujú. A keď si toto uvedomíme, potom vďačíme za každý deň, ktorý sme dostali.

A tak Ťa milujeme, naše dieťa. Si teraz našou súčasťou a čo bude potom, na tom nezáleží. Zahrnieme ťa všetkou láskou sveta, ktorá naplní celé tvoje bytie, aby, ak sa rozhodneš odísť, si odchádzal s poznaním lásky… pretože o tom je život a to si tu prišiel zakúsiť.

Si vesmírom a vesmír je tebou. Si životom a život je tebou.

 

Komentáre