Plánujeme svoje životy, svoju prácu, svoje ciele, ale deti neplánujeme…

Kedy a kde sme dospeli k názoru, že deti sa nemajú plánovať, lebo to má byť dielo náhody alebo Vyššej moci?

Plánujeme a predstavujeme si ako by mal vyzerať náš partner, naša svadba, ako by mal vyzerať náš život, naša budúcnosť, kam chceme ísť na dovolenku, aké ciele chceme v práci dosiahnuť, ale kedy a ako počať dieťa, tomu pozornosť nevenujeme alebo ak venujeme, tak len veľmi povrchne.

Pred strachom z toho, že by to nemuselo vyjsť, sme sa rozhodli považovať plánovanie deti za niečo tak trúfalé a bláznivé. Stretávala som sa s rôznymi názormi a doporučeniam, že nemáme dieťa príliš plánovať, že ja budem určite tou mamou, ktorá je na svojich deťoch závislá až úzkostlivá. Rôzne predsudky boli na nás vynesené skôr než sme vôbec dostali možnosť byť rodičmi, a to len preto, že sme dieťa plánovali.

Ďalšie doporučenia sa týkali toho, aby sme si príliš nerobili nádeje, že sa nám to podarí na prvýkrát. Sú to už 2 roky, čo nežijeme v žiadnych istotách a prijímame všetko, čo príde, a to platí aj pre dieťa. Preto sme sa neupli ani na to, že jediný spôsob ako mať ”naše“ dieťa, je počať ho.

My sme dieťa plánovali. A to mi umožnilo pripraviť sa na tehotenstvo a dieťa. Uvedomila som si aké strachy mám s tým spojené. Zistila som ako veľmi sa bojím, či budem dosť dobrá matka, či sa dokážem o svoje dieťa postarať a ako veľmi to môže zmeniť a ovplyvniť náš život a náš vzťah s mojim mužom. Meditovala a uvažovala som o všetkých možnostiach, ktoré sa môžu stať. Zvedomila som si svoje strachy aj svoje túžby. Ujasnila som si, čo chcem a čo nechcem. Vďaka tomu som získala silu a moc nad tým, že nech sa deje čokoľvek, tak to zvládneme.

Predstavovala som si, že by sa nám nemuselo podariť počať dieťa hneď, že by to trvalo niekoľko rokov a možno by sa nám to nikdy ani nemuselo podariť. Čo by som urobila? Čo by som cítila? Predstavovala som si, že, ak počneme dieťa, moje telo sa môže zmeniť, a to sa mi nemusí páčiť. Predstavovala som si ako môže dieťa ovplyvniť náš vzťah. Predstavovala som si aký by mohol byť pôrod. Veľa žien, ktoré preferujú prirodzený pôrod, odmieta cisársky rez, a naopak ženy, ktoré preferujú cisársky rez, odmietajú zase prirodzený pôrod. Ale sila a moc netkvie v tom, že zažívame len to, čo chceme, a bránime sa tomu, čo zažívať nechceme. To, čomu sa bránime a odporujeme, si priťahujeme rovnako. Kam ide pozornosť, tam ide energia! Pred cisárskym rezom sa netreba brániť, treba ho prijať. Môže predsa zachrániť nás a naše dieťa. Ako môže byť menejcenný než prirodzený pôrod, ak vďaka nemu budeme môcť držať v náručí naše dieťa živé?

V andskej tradícii nepoznajú dobré a zlé, správne a nesprávne, pozitívne a negatívne. Poznajú iba ťažké a jemné, čo ma absolútne iný potenciál! Prestaňme si vyčítať, že sme nemali dosť dobrý pôrod, že sme nemali dostatočne dlhý bonding (kontakt koža na kožu) s našim dieťaťom, že sme nekojili dosť dlho, že sme neboli dosť dobré matky.

Naša pripútanosť je to, čo nám spôsobuje bolesť. Závislosť je tvorená práve tým, k čomu sa pripútavame. Prijímať všetko znamená dôverovať životu, že to bude vždy najlepšie ako je len možné. Čím viac sa upneme na predstavu, že jediný správny spôsob ako máme naše dieťa počať, je ten, že ho počneme na prvýkrát, tým viac sklamania a bolesti si tvoríme, keď sa nám to na prvýkrát nepodarí! Čím viac sa upneme na to, že jediný správny spôsob ako sa má naše dieťa narodiť, je prirodzený pôrod, tým viac budeme trpieť, keď bude nevyhnutný cisársky rez- a dokonca ho budeme iracionálne odmietať, pretože nás náš strach paralyzuje natoľko, že nebudeme schopné triezvo sa rozhodnúť. Majte svoje preferencie, ale neodmietajte nič. Plánujte deti. Užívajte si to naplno – veď plánujete dieťa…

Komentáre