Hnevám sa, že som mama

Vstávam unavená a mrzutá po ďalšej prebdenej noci. Dni sa mi pletú a netuším či je pondelok alebo štvrtok. Skôr než vstanem z postele ucítim zápach plnej plienky a kolotoč „krásneho“ dňa sa znova začína. Lenže ja už nechcem. Nebaví ma to. Som unavená, frustrovaná. Hnevám sa, že mám práve tieto pocity. No teraz ich mám. Práve sa hnevám, že som mamou.

Podelíme sa s priateľmi alebo okolím o podobné pocity? Alebo to radšej potlačíme v sebe, veď by nás hneď súdili a dohovárali nám. Pýtajú sa ma, či som v poriadku. Či si uvedomujem, aký dar som dostala. Materstvo je predsa nádherné obdobie v živote. Prečo sa tak teda necítim, keď znova utieram zašpinenú podlahu od jedla alebo uspávam dieťa viac ako hodinu?

Dieťa konečne zaspí a ja ostávam sama so svojimi myšlienkami a pocitmi. Som nimi pohltená. Hlava nie a nie sa utíšiť. Som nahnevaná, sklamaná a zúfala, že som to znova nezvládla. Veď takou matkou som byť nechcela. Kde som urobila chybu? Kedy sa to pokazilo? Bude to už stále takto?

Tieto otázky ma ubíjali pár mesiacov, kedy sa striedala frustrácia s materskou láskou. Cítila som sa ako na horskej dráhe. Nespoznávala som tú osobu, ktorá konala za mňa. Ako sa môžem hnevať na tak malého a bezbranného človiečika? Kruté, že? Každé ráno som vstávala a bojovala s týmto rozporom v sebe. Nevedela som komu sa môžem zveriť. Strach mi našepkával, „Čo ak ma odsúdia? Čo ak budem inou matkou?“. Veď ostatné mamičky hovoria alebo píšu aké sú ich ratolesti úžasné. Ako si materstvo užívajú. Cítia, že chcú veľkú rodinu. Pri predstave druhého dieťaťa ma oblieva pot a prepadá panika. Budem sa znovu topiť v týchto pocitoch? 

Ako vystúpiť von z tohto kolotoča?

Knihy, články, videá, psychológ, terapeut, kraniosakrálna terapia, kineziológia alebo bylinky? Potlačiť emócie, nerozprávať o nich? Je tu možnosť. Prijať to. Ako sa dajú prijať pocity, že sa necítim byť matkou? Že ak by som dostala možnosť utiecť niekam na samotu, tak balím batožinu? Pochopiť, že aj tieto pocity patria k materstvu môže byť pre nás prvým krokom. Tento čas nie je vždy iba pozitívny a plný radosti.

Za mojimi pocitmi sa skrýval deficit spánku, únava z každodenných činností, frustrácia z chýbajúceho sebanaplnenia a prekvapil ma veľký pocit zodpovednosti. Veď teraz musím zvládať všetko perfektne. Mala som na seba vysoké nároky. No svoje potreby som prehliadala. A tak som sa hnala ako škrečok na kolotoči. Vytvorila som si predstavy a tých som sa držala. Moje dieťa to však vidí inak. Búra moje múry a núti ma zbaviť sa všetkých nepotrebných tehiel.

Ten malý človiečik prežíva dnes už asi 5. záchvat hnevu. Zastavím, nereagujem hneď, nesnažím sa ho utíšiť a sledujem svoje pocity. Dvíha sa mi tlak a začínam vrieť. Zrazu vyslovujem vety ako: „Prepáč, zlato, no dnes ma už štveš. Nemám náladu na ďalšie scény. Dnes som nahnevaná a unavená..“ Nevybuchla som ako sopka. Práve naopak, prišla ku mne úľava. Prijímam, že sa hnevám. A aj vtedy ľúbim svoje dieťa. 

Hľadajme spôsoby ako si užiť materstvo

Milujem dni, keď sme so synčekom na jednej vlne a celý deň spoločne plynieme. Nechcem, aby materstvo bolo len ďalšou povinnosťou v mojom živote. Práve naopak. Chcem spoznať, čo mi všetko ponúka. Učiť sa od toho malého človiečika. Byť znova veselým dieťaťom. Neponáhľať sa za maličkosťami alebo nejakými musím, mala by som. Chcem nájsť cesty, ktoré nás budú posúvať. Som mamou a táto etapa je pre mňa úplne nová. Netuším, čo ma čaká zajtra. Nechcem však o pár rokov spomínať aká som bola naštvaná, pretože som si vytvorila nereálne predstavy a očakávania. Hľadám možnosti ako si to uľahčiť. Ako mi to sedí. Ako sa v tom cítim dobre.

Som človek, cítim, myslím a konám. Som žena, mám svoje potreby a túžby. Som mama, mám zodpovednosť a mám náruč plnú bezpodmienečnej lásky. Venujme rovnakú náruč aj sebe. Tak ako objímame svoje milované deti. Dovoľme si pocit prijatia a že tieto pocity sú v poriadku. Nebuďme najprísnejšimi sudcami pre seba. Práve naopak. Buďme zdrojom opory a prijatia. Hľadáme cesty pochopenia pre naše deti. Hľadajme ich aj pre seba.

Najintenzívnejšie so mnou zmietali tieto tabu pocity po šestonedelí a potom ma zrazili počas náročného životného  obdobia. Stále cítim, že mi chýba istá časť skladačky, o ktorú som prišla pri pôrode a po ňom. Nezažila som tie intenzívne pocity naplnenia pri bondingu. Až o pár hodín som mala svoje  dieťa v náručí. Každým dňom to zdolávame a teraz, ako je drobec skoro samostatná bytosť, je to oveľa jednoduchšie. Zrazu to je parťák, ktorý mi pomôže, ktorý ma nasmeruje. Ktorý na mňa zakričí, keď so mnou nesúhlasí 😀 Tento malý človiečik je mojim veľkým učiteľom a ukazuje mi, čo všetko ma zväzuje a bráni mi v slobode.

Maminky, buďme voči sebe láskavé, empatické a nebojme sa zdieľať tieto pocity. Ja ich poznám. Preplakala som mnoho nocí, zapísala som mnoho stránok, hľadala som rôzne možnosti. Uvedomila som si, že moje emócie sú v poriadku. Dovolila som si ich prijať a dala som si zámer, že ich chcem zmeniť. Pretože mám všetky možnosti na to. Moja najsilnejšia hybná sila ma každé ráno prebúdza. Áno občas aj s „voňavou“ plienkou 😀

 

Som mamina úžasnej bytosti, ktorá mi je darom. Ktorá ma učí slobode, láske a radosti. Som večne premýšľajúca, filozofujúca a informácie hľadajúca osoba. Som milovníčka psov, prírody a pohybu. Chcem svoj život prežiť naplnený láskou, radosťou, voľnosťou a spoznávaním.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.