Ako byť lepším rodičom

Ako rodičia sa snažíme robiť to najlepšie, čo vieme a môžeme. Preto nie je na mieste si nič vyčítať a obviňovať sa, ak zareagujeme alebo urobíme niečo, čo sa nám nepáči alebo čo by sme chceli urobiť inak. Žiadna sebakritika či obviňovanie zmenu ani zlepšenie nikdy nepriniesli! A preto sme sa rozhodli napísať kroky, ktoré ku zmene či k zlepšeniu povedú…


1. Staňme sa bdelejšími a vedomejšími. 

Uvedomujme si a pozorujme každú svoju myšlienku, pocit, slovo a čin. Robíme veci, ktoré sme sa rozhodli, že nebudeme robiť. Robíme veci, ktoré vieme, že nie sú správne, a nerobíme veci, ktoré vieme, že sú správne, a to len preto, že si neuvedomujeme, čo si myslíme, čo hovoríme a čo robíme. Nie sme vedomí, nie sme prítomní. Iba reagujeme.

Človek môže opakovať nejakú chybu len vtedy, keď si ju neuvedomuje, keď si jej nie je vedomý. Uvedomovať si svoje nedostatky a chyby je všetko, čo je treba urobiť.


2. Žime prítomnosťou.

Myseľ sa vždy nachádza v minulosti alebo v budúcnosti (a budúcnosť je len prikrášlená, vylepšená minulosť). V prítomnosti môžeme byť až vtedy, keď nebudeme premýšľať, keď nebudeme v mysli – musíme iba byť, pozorovať. Vidíme vychádzať slnko a povieme si ,,aký nádherný východ slnka!“. Je to však už minulosť. Môžeme buď premýšľať o východe slnka alebo zažívať východ slnka. Môžeme byť s vychádzajúcim slnkom, nemôžeme však myslieť. Pre nás je tam dostatok priestoru, pre naše myšlienky však nie. A vtedy sa pozorovateľ stáva pozorovaným. Vtedy dôjde k splynutiu v Jedno. Iba bytím. Môžeme rovnako premýšľať o dieťati, že je dobré alebo zlé, že robí správne alebo nesprávne veci, alebo môžeme byť s dieťaťom.

Keď sme so svojimi deťmi, premýšľame o práci. Keď sme v práci, premýšľame o svojich deťoch. V práci nie sme s prácou a pri deťoch nie sme s deťmi. Pohybujeme sa od jedného k druhému, zatiaľ čo nám prítomnosť uniká pomedzi prsty.


3. Uviďme realitu takú, aká skutočne je. 

Vidíme kvetinu a začneme o nej premýšľať aká je nádherná. Pocit, že tá kvetina je nádherná, nepatrí jej, ale nám.  To, že je nádherná, si myslíme vďaka našim minulým skúsenostiam, ohodnotili sme ju v súlade s našou minulosťou a preferenciami. Vniesli sme minulosť do prítomnosti. Už ju nevidíme takú aká je, ale akou ju chceme mať. Už to nie je tá kvetina, ale je to kvetina + náš pocit jej krásy.

Miesto toho kvetinu pozorujme. Uvedomujme si ju. Buďme s ňou bez toho, aby sme si o nej niečo mysleli. Nechajme sa ňou pohltiť. Len tak s ňou môžeme splynúť. Len tak si môžeme uvedomiť jej skutočné a pravdivé bytie – bez našej predstavy o nej, o tom aká by mala byť. A vtedy uvidíme jej pravú skutočnosť. Pozorujme seba samých, svojich partnerov a deti. Iba tak môžeme uvidieť, kým naozaj sú. Myseľ nedokáže robiť dve veci zároveň – myslieť a pozorovať, spať a bdieť, byť nažive a po smrti…


4. Robme všetko vedome

Keď sedíme, tak len seďme – staňme sa sedením. Keď jeme, jedzme. Keď sa hráme s našimi deťmi, tak buďme hrou. A vtedy prestávame existovať. Neexistuje žiadne Ja, len sedenie. Žiadne Ja, len jedenie. Existuje hranie sa, ale nie ten, kto sa hrá. Existuje prechádzanie sa po lese, ale nie ten, kto sa prechádza. Existuje činnosť, ale nie ten, kto koná. Len vtedy sme vo flow (plynutí, prúdení). Deti sú prirodzene vo flow – učme sa od nich.


 5. Čin musí byť akciou, nie reakciou.

Žiadny náš čin nie je akciou, ale len reakciou. Reagujeme na niečo, čo sa nám stalo, ale nejednáme. Milujeme niekoho, lebo niekto miluje nás. Ale milovať niekoho bez ohľadu na to, či nás ten druhý miluje alebo nenávidí – to je čin, nie reakcia. Nezáleží už na tom, či nás ten druhý miluje alebo nenávidí. Čin je vždy totálny, úplný. Reakcia je zakaždým čiastočná, zlomkovitá, vychádzajúca z minulých spomienok a skúsenosti. Ak bude láska čiastočná, zvyšný priestor bude vypĺňať nenávisť. Ak bude láskavosť čiastočná, zvyšný priestor bude vypĺňať krutosť. Milujeme a nenávidíme súčasne.

Konajme podľa seba, nie podľa niekoho iného. Konajme v súlade so svojim bytím. Keď nás niekto urazí, môžeme buď prijať to, čo hovorí a vtedy budeme len reagovať, lebo sa nás jeho slová dotknú, alebo to neprijať a vtedy sa nás jeho slová nemôžu dotknúť, pretože nie sú v súlade s našou pravdou, s našim bytím.  Ak reagujeme, tak reagujeme podľa skúsenosti, ktoré sme nazbierali, reagujeme podľa záverov, ktoré sme si vytvorili, naše reakcie vychádzajú z minulosti. Nevidíme realitu takú, aká je.

Život sa ale neustále vyvíja a mení. Na život nemôžeme reagovať podľa toho, čo sa nám stalo. To, čo sa nám deje, je nové, iné, a preto musíme aj my konať nanovo, inak, nie podľa naučených reakcií. Riekou pretieklo už veľa vody, a tak už nie je tou istou riekou – tak ako by sme ju mohli považovať za tú istú? Raz má vlny, inokedy je zase pokojná.

Tak ako sa život neustále mení a rodí v novej a novšej prítomnosti, tak sa aj človek musí rodiť znovu a znovu. Ak žijeme, potom budeme musieť umierať v každom okamihu, aby sme sa mohli znovu narodiť noví a mladí. Ak prežívame, potom opakujeme len to, čo poznáme, reagujeme podľa toho, čo sme zažili – život sa ale neopakuje, ten sa deje.


6. Zabudnime na svoju minulosť.

Myseľ je minulosťou, pamäťou, nazbieranými skúsenosťami. Všetkým, čo sme kedy urobili aj neurobili, čo sme chceli urobiť, čo sme si kedy pomysleli, po čom sme túžili, o čom sme kedy snívali. Kým sme okrem svojej mysli? Kto sme? Všetko, čo povieme, budú spomienky a nie my. Začneme rozprávať o našom mene, rodine, mieste narodenia, vzdelaní či práci. Jediná skutočná autentická odpoveď môže však znieť ,,Neviem“. Nepretržite rozlišujme. Toto sa mi stalo, ale nie som to ja. Narodili sme sa do nejakej rodiny, to ale nie sme my. Oddeľujme identity, ktorými nie sme – svoju rodinu, telo, myseľ…

Nahromadené myšlienky a spomienky vytvárajú pocit ega, pocit toho, že niekým sme (že nie sme dosť dobrí, že sme až príliš dobrí, že sme múdrejší, skúsenejší ako naše deti). Odstrihnime od seba celú svoju minulosť, všetky spomienky. Zabudnime na to, čo vieme o sebe, o svete, o živote. Zabudnime na to, kto sú naši rodičia, v akej zemi sme sa narodili, aké náboženstvo uznávame, k akej rase patríme, do akej školy sme chodili. A keď si nemôžeme spomenúť na to kto sme, tak až vtedy skutočne len sme.


7. Buďme spontánni a uvoľnení

Nájdime si čas pozorovať naše telo a myseľ. Začnime robiť čokoľvek, čo chce naše telo robiť. Začnime si myslieť čokoľvek, čo si chce naša myseľ myslieť. Osloboďme telo aj myseľ. Nepotlačujme ich, nesnažme sa ich kontrolovať. Nechajme, nech si telo robí a myseľ myslí, čo chcú. Neexistujú správne a nesprávne, morálne a nemorálne, dobré a zlé pohyby či myšlienky. Pozorujme a iba buďme. Nechajme pohyby a myšlienky prichádzať a odchádzať, nech sa dejú. Nikto nás nesúdi, nikto nás neodsudzuje, nikoho tým nepohoršujeme a nikomu tým ani neubližujeme. Môžeme byť absolútne slobodní, môžeme byť ako deti. Môžeme kričať z plného hrdla čokoľvek, čo cítime, že potrebujeme dostať zo seba von. Môžeme plakať alebo sa smiať. Čím viac bránime telu alebo mysli, aby sa prejavovali, tým viac napätia a konfliktu v sebe vytvárame.


8. Buďme zodpovední

Sme absolútne zodpovední za všetko, čo sa v nás deje. A ak sme zodpovední my, potom môžeme niečo robiť. Nech sa v nás deje čokoľvek, nasledujme to, ponorme sa do toho hlbšie. Ak cítime smútok či hnev, zavrime oči a pozorujme ho. Čoskoro sa dostaneme k jeho príčine. Možno budeme musieť ísť veľmi hlboko. Nájdeme v sebe mnoho poranení, ktoré nám spôsobujú bolesť, a kvôli nim sa cítime smutní či nahnevaní – tie poranenia sú ešte veľmi živé. Vnímajme smútok či hnev, nechajme sa nimi pohltiť, nechajme ich povstať v celej svojej sile, aby sme ich uvideli, čím naozaj sú. Pozorujme ich, dívajme sa na nich, ale nestotožňujme sa s nimi ani ich neodsudzujme. Ak sa dokážeme vedome vrátiť k príčine nášho smútku či hnevu, ak dokážeme vedome precítiť svoje poranenie, dôjde okamžite k zahojeniu. To, čo je nevedomé, to čo si neuvedomujeme, to nás zraňuje. To, čo potláčame, schovávame, to nás zraňuje. Stačí to vyniesť na vedomie, uvedomiť si to, uvidieť to. Samo svetlo vedomia lieči. Nie je potrebné niečo robiť, stačí sa dívať, pozorovať a byť. Nehodnoťme, neodmietajme, nepopierajme, neľutujme. Buďme len nezaujatými pozorovateľmi. Nech sa nám stalo a deje čokoľvek…


9. Nesnažme sa

Prestaňme sa snažiť, aby sme boli dobrými rodičmi. Zanechajme úsilie. Uvoľníme sa, pozorujme sa, buďme bdelí a vedomí a ono sa to stane. Úsilie a snaha vytvárajú napätie. Chceme niekam dôjsť, ale ešte tam nie sme. A keď tam nie sme, sme z toho frustrovaní, sme nahnevaní. Bojíme sa, že sa tam ani nedostaneme. Radujme sa zo života, lásky, nádhery sveta, našej rodiny – tešme sa zo všetkého. Transformujme svetské na posvätné! Buďme plný údivu, žasnime. Majme súcit k sebe samým. Buďme plný vďačnosti za to, čo máme.


10. Netrápme sa, ak zlyháme znovu a znovu

Znovu a znovu budeme zlyhávať a opakovať tie isté chyby. Netrápme sa kvôli tomu. Naše trápenie tomu aj tak nepomôže. S každým uvedomením si toho, že sme povedali alebo urobili niečo, čo sme nechceli, získavame moc nad tým to zmeniť a zlepšiť. Tak len smelo do toho! Už len to, že sme začali, je obrovský úspech.

 

Som mama nášho prvého dieťaťa. Som vegetariánka. Milujem svojho muža a rodinu. Zbožňujem šamanizmus, spiritualitu. Chcem veľa cestovať, učiť sa a spoznávať svet.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.